Welcome party játry a očima Terezy Malíkové

Nuž, neviem, či som práve ja najvhodnejší kandidát na písanie článku o welcome party. Totižto, vždy tu sú šťastlivci, ktorí ešte o pól siedmej sedia na anatomáku opisujú claviculu, zatiaľ čo zvyšok ročníka už spochybňuje doteraz stanovenú hranicu, koľko ethanolu ich játra ešte zvládnu. A jeden z tých šťastlivcov som práve ja. Hups. 

No, ale čo si budeme, po 150 minútach anatómie, kedy sa môj uvarený mozog zúfalo snažil vytvoriť nejakú pamäťovú stopu, ho trebalo ísť trochu schladiť. Doslova. Hneď ako sme vyšli zo Žížaly totiž začalo liať. A bojovka sa naozaj nepresunula do vnútorných priestorov. (Minúta ticha za moje priedušky, ktoré sa stále nedali dokopy po Dobroniciach). 

Malá časť nášho kruhu sa teda vydala smerom ku Radlické kulturní sportovně (čítaj blúdila s google mapami v ruke a minimálne päť krát sa stratila). Na mieste sme vyfasovali pečiatku na ruku a mohli sme sa postaviť do radu cez celú sálu na pivko. Na rad sme sa ani nedostali, pretože sme prišli na rad v bojovke. (Rada pre budúcich prvákov: dajte si to najstaršie oblečenie ktoré máte, fakt). 

Obdivujem kruhy, ktorých členovia dorazili všetci. Nás bolo ledva 7, no na stanovišti, kde sme sa tlačili chlebom a pivom som za to bola celkom vďačná - večera zadarmo!!!

Nebudem tu spoilerovať budúcim prvákom, ktorých táto bojovka ešte len čaká, no z celého srdca Vám prajem, nech Vám neprší. Boli sme premočení hneď ako sme vystrčili nos zo sály a s našimi orientačnými schopnosťami nájsť stanovištia podľa mapky sme na daždi pobudli ešte o trošku dlhšie, než bolo potrebné. A keďže sme až príliš inteligentní a napadlo nám váľať sudy na stanovišti, kde sme mali použiť čo najmenej končatín, vyzerali sme na poslednom stanovišti ako zmoknuté, zablatené kurčatá. No nakoniec sme aj my nejako dobojovali - niektorí síce o pár kúskov oblečenia ľahší, no dobojovali. 

Welcome party sa potom niesla v duchu tancovania na 20 centimetroch štvorcových na človeka a pitia tekutín rôznych farieb či vôní. Krátko pred pól nocou prišiel aj dlho očakávaný krst femurom a prísaha s prstom v nose, no nemôžem nespomenúť ani predsedovu pomstu v podobe neznámej zmesi z injekčnej striekačky priamo do úst. Môžeme len hádať, čo v tom vlastne bolo, no tú chuť si budem pamätať minimálne do konca môjho štúdia (hm, keď tak pozerám na tú anču, dúfam že to nebude už v lednu).

Suma sumárum, welcome party bola veľmi príjemné odreagovanie od reality, kde väčšina z nás práve zisťuje, že okrem toho že si na instagram napíše #medstudent a flexí, že študuje na 2LF, sa musí aj fakt učiť. Nie že by sa ma to týkalo (iba že by hej). 

Autor článku: Tereza Malíková 

Autoři fotografií: Jan Fluger, Matěj Martinča