LYMFODRENÁŽE aneb ako sa nestratiť v Motole (Welcome day)

Keď sme na zoznamovacom kurze v Dobroniciach prvýkrát počuli o Welcome day, naše očakávania boli vysoké. Bolo nám sľúbené, že sa v priebehu jedného poobedia naučíme orientovať v Motole. (Ha ha ha, akí naivní sme boli). 

Dohodnutý zraz sme mali presne v posledný deň pred školou na Motolskom nádvorí. To, že nutne potrebujeme komentovanú prehliadku, podčiarkol fakt, že časť nášho kruhu netrafila ani len na samotné miesto zrazu. Čo už, snáď aspoň naša orientácia v ľudskom tele bude lepšia. (pozn. po prvých praktikách z anatómie môžem konštatovať, že lepšia rozhodne nebude).

Keď sme našli všetkých stratených členov kruhu (treba podotknúť, že živých a bez ujmy na zdraví), starší študenti nás vzali do útrob Motolského bludiska. Prvá zastávka nám všetkým, ktorí sme prešli prijímačkovým peklom bola veľmi dobre známa. Bol to vestibul fakulty pred veľkými posluchárňami. Tam sme si urobili našu prvú kruhovú motolskú fotku. (Shout-out to Agi <3) a následne sme sa presunuli po schodoch k rázcestiu do detskej a dospelej časti nemocnice. 

Po krátkom výklade, ktorého pointa by sa dala zhrnúť ako: “tieto cesty najbližšie 3 roky potrebovať nebudete ale je dobré flexiť, že ich poznáte”, sme zišli ďalšie schody nižšie, kde nás už čakala Lea, ktorá nám sľúbila prehliadku motolského bazénu. Musím uznať, že účel tohto “luxusného miesta” nás všetkých milo prekvapil a už teraz sa tešíme na 3. ročník. :))

Z bazénu sme sa dostali k dverám s nápisom LYMFODRENÁŽE. Absolútne nikto netušil čo to znamená alebo prečo nás tam študenti vzali, no bolo nám objasnené, že keď nájdeme lymfodrenáže dostaneme sa do jedálne skôr ako stihneme povedať scapula (naozaj to funguje, odskúšané). 

Po Motolskej jedálni (kam sme sa pre zachovanie si dobrých vzťahov so sestrami a lekármi radšej nešli všetci pozrieť) nás čakala ďaleká cesta popri 5* Motol hoteli, cez 5* budovu LDN (kde by všetci z nás určite radi skočili) sme sa dostali až k budove fakultnej knižnice a dozvedeli sme sa aj o zaujímavej skratke k nej (proste obyčajná diera v plote). 

Po zistení veľmi zaujímavých otváracích hodín knižnice (od ktorej by sa aj viaceré úrady mohli učiť ako sa to robí) sme sa vydali na pešiu turistiku smer Žížala. Do Žížaly sme sa aj napriek pokusu, bohužiaľ, nedostali - rozumej našli sme otvorené dvere, no kým sme vonku počkali na pomalších členov skupinky, pani vrátnička rýchlosťou blesku dvere zamkla. Fňuk. (pozn. musím poznamenať, že takýto move by sa ďaleko viac hodil pred pondelkovou prednáškou z anatómie kedy sa každý tlačil do dverí ako o život.)

Welcome day sme po krátkej prechádzke zo Žížaly ukončili v hospodě Železná panna, ktorá sa určite stane naším obľúbeným miestom, pretože ako nám bolo vysvetlené, príležitostí na zapíjanie čohokoľvek sú na medicíne prakticky neobmedzené. 

Bola už celkom zima a tak sa aj poslední vytrvalci z nášho kruhu (vrátane mňa) vydali na svoje koleje alebo priváty a tam sme zaľahli do postele s vedomím, že najdlhšie prázdniny v živote máme za sebou a zajtra začína to, na čo sme sa tak dlho tešili. Pravý medický život. Držte nám palce. 

Kristián Krivda

Foto: Agi Vačkařová