Prvý turnus Dobroníc 2016 očami prváčky

Sedím v autobuse, pár desiatok kilometrov od Prahy a pozorujem východ slnka premýšľajúc nad tým, čo ma čaká. Tentokrát je to legendárny zoznamovák pripravený pre prvákov (medikov a Bc. a Mgr. fyzioterapeutov) 2. Lékařskej fakulty Univerzity Karlovy v Praze. Ste zvedaví? Aj ja som bola.

Čakám, teraz už nad stanicou metra Opatov a postupne prichádzajú moji zatiaľ neznámi spolužiaci s batožinou, ktorých prvá otázka je „Dobronice?“. A potom nasleduje zoznamovacie kolečko a smart talk občasne prerušovaný brzdiacou MHD. Vďaka konverzácii ubehla cesta autobusom rýchlo a ani neviem ako, ocitám sa v Rekreačnom zariadení UK Dobronice, kde nás už nadšene vítajú starší študenti s vtipnými tričkami a profesori.

Po informáciách ohľadom telesnej výchovy nás prišiel privítať pán prof. MUDr. Roman Kodet CSc., ktorý nám poskytol rady do študentského života. A keďže neodmysliteľnou súčasťou mysle kohokoľvek by mala byť znalosť a zručnosť podania prvej pomoci, poobede sme začali s teóriu. Pre niektorých bola možno až príliš vyčerpávajúca, keďže namiesto otvorených očí mali naširoko otvorené ústa počas zívania. „Dáme si krátku pauzu, dobre?“ Prekvapenie však nastalo po prestávke. Po pohodlnom usadení sa sme boli vyzvaní, aby sme znova vstali a opakovali po prednášajúcom všetko presne do detailu. Čo? „U-a-ja-ja,...“ a už sme cvičili našu prvú haku, ktorej sa podarilo vymeniť nám ospalé tváre za príjemný úsmev a smiech. Večer nasledovala prvá prax prvej pomoci, takže „Obväzy do ruky a skúšame.“ Popritom ešte prebehlo dlho očakávané zoznámenie sa so svojím kruhom, s ktorým budem nasledujúcich 6 rokov prežívať strasti a radosti medicíny. Na preverenie správnosti vety „I medici umí pařit.“ sa večer konala Welcome party.

Po chladnej noci v chatke a teplom čaji na raňajky v neočakávanej chvíli zazvonil zvonec, ktorý signalizuje nástup. Pozor! Na nástup si so sebou nezabudnite vziať pero a papier, inak sa po ne budete musieť vrátiť, pretože nasleduje prednáška o efektívnom učení. Motoláci však mysleli aj na náš pohyb a na zvyšok dopoludnia spolu s pedagógmi Ústavu telesnej výchovy 2. LF UK pre nás pripravili športovú činnosť. V športovom duchu sa nieslo aj popoludnie s tzv. Extreme rush, ktorý sa koná každý rok nezávisle od počasia. My sme mali tento rok skvelé poveternostné podmienky, teda teplo, slniečko a žiaden mrak na obzore. Tak šup do plaviek a na štart (áno, najskôr plávanie a potom nasleduje beh s rôznymi úlohami). Ak by sa vám však nechcelo, organizátori sa vás budú snažiť už vopred namotivovať odmenou pre každého. Večernou zábavou bol táborák pod hviezdami posiatym nebom s gitarami sprevádzanými spevom a konverzáciami na najrozličnejšie témy, v ktorých ani jedno pohlavie nezaháľalo.

Počas tretieho dňa sme v 8-členných družstvách absolvovali tzv. Bojovku, ktorá spočívala z dvoch stanovíšť so simulovanými situáciami, v ktorých išlo našim starším spolubojovníkom študentom o život a našou úlohou bolo zachrániť ich. Touto cestou by som sa chcela poďakovať za takúto možnosť, pretože rozprávať si len tak teóriu je jedna vec a skúšať si situácie so super hereckými výkonmi simulantov niečo celkom iné. A aby sme aj dnes dodržali príslovie v zdravom tele zdraví duch, poobede nasledoval športový turnaj. Počas celého pobytu k nám chodili významní hostia z fakulty a v sobotu si pre nás pripravili krátke prednášky. O artroskopii nám prednášal Doc. MUDr. Vojtěch Havlas, Ph.D. a potom nasledovala prednáška od prof. MUDr. Jana Trku, Ph.D., vedúceho Laboratorního centra Kliniky dětské hematologie a onkologie 2. LF UK a FN Motol, Praha. Pomaly, ale isto sa blížila posledná noc v Dobroniciach, ktorú sme strávili v dobrej spoločnosti či už za zvukov hudby s rukou hore alebo konverzáciou.

V posledný deň veľká časť účastníkov asi potrebovala známy internetový vyhľadávač či už na nájdenie svojich stratených vecí alebo GPS súradníc, pretože otázka „Prezradíš mi, kde predávajú plášte?“ bola veľmi častá. Medici sa tešili až si na seba po prvýkrát oblečú „špeciálny“ biely plášť s logom svojej univerzity a hlavne na ten moment, kedy sa v ňom budú môcť pyšne promenádovať pred rodinou či priateľmi. A ešte jedna otázka mala vysoký počet opakovaní. „Máte pero?“, nie preto, že by niekto chcel, aby si mu napísal/-a kontakt na seba, ale preto, že sa chcel zaregistrovať do jedného či dvoch z prezentovaných spolkov (Motolák, IFMSA 2.LF, ASF), ale zabudol/-a si pero. Pred odchodom so slnkom zaliateho strediska s radami od starším študentov zapísanými či už na papieri alebo za ušami a so zakúpeným plášťom a tričkami ešte nasledovala posledná haka, ktorú sa niektorí chystajú praktizovať počas pauzy pri dlhom a vyčerpávajúcom učení.

Text: Miriam Hvizdošová

Foto: Alžběta Klížová