Hlavní » Články » Dobronice – začiatok púte medika

Dobronice – začiatok púte medika

            Šesťročná púť medika sa nezačína prvým zasadnutím do posluchárne či prvými cvičeniami z anatómie, ako by si mohli mnohí nezasvätení myslieť. Medici 2.lekárskej fakulty totižto dobre vedia, že táto cesta sa začína už skôr – na zoznamováku v Dobroniciach!  Výnimkou nebol ani tento rok. Pre nás prvákov sa úvod septembra bude asi ešte dlho spájať s dobronickou atmosférou, ktorú sme spoločne počas štyroch dní okúsili. A že to stálo za to, určite potvrdí každý člen našej medickej výpravy!

            Stále si spomínam na tú chvíľu, keď mi niekto pri zápise vtisol do ruky letáčik s informáciami o dobronickom sústredení. V závale mnohých ďalších dôležitých formulárov som mu najprv nevenovala veľkú pozornosť. Avšak ten farebný letáčik sa predsa len tak ľahko prehliadnuť nedá, a tak s blížiacim sa septembrom mi myšlienky na dobronické dobrodružstvo čoraz viac vŕtali v hlave. Priznávam, že sa mi zo začiatku do Doborníc nechcelo. Zvedavosť však vo mne zvíťazila, a tak som už ráno 1. septembra nedočkavo stála na stanici v Opatove a zvítavala sa s ďalšími zvedavými prvákmi. A tým sa dobrodružstvo začalo. A aké to bolo? Jedným slovom vynikajúce!

            Dobronice nám priniesli nielen možnosť spoznať sa v rámci kruhov či mimo nich, ale taktiež množstvo praktických rád pred začiatkom semestra. V tomto smere treba poďakovať najmä našim starším spolužiakom, ktorí nás s veľkou ochotou vyzbrojili hŕbou informácií o štúdiu a nezabudli ani na tie najmenšie detaily, ktoré nám v prváku rozhodne pomôžu. Vďaka tomu som taktiež pochopila, že slovo, ktoré našu fakultu veľmi dobre vystihuje, je súdržnosť a že práve ťahať za jeden koniec, je cesta k úspechu. O súdržnosti svedčila aj prednáška o našich úspešných spolkoch, Motoláku, IFMSA a ASF, ktoré ma prekvapili množstvom projektov, na ktorých realizácií sa môžeme podieľať aj my a ktoré rozhodne dokážu spestriť vysokoškolský život medika. K zaujímavým prednáškam prispeli aj naši profesori. Navštívil nás pán prodekan Kodet, ktorý našu pozornosť upriamil na nástrahy, ktoré na nás počas prvého ročníka čakajú a taktiež pridal skvelé rady ako sa so štúdiom medicíny čo najlepšie vyrovnať. Dobronického sústredenia sa zúčastnili aj pán prodekan Trka, pán docent Havlas a pán docent Zuna, ktorí nás svojimi výkladmi o leukémií a artroskopii na chvíľu zaviedli do pravého vysokoškolského sveta a my sme sa tak mohli preniesť pár mesiacov dopredu a predstaviť si, ako už čoskoro budeme môcť sedieť v posluchárni ako hrdí medici našej novej fakulty.

            Dobronice však neboli len o prednáškach. Asistenti z Ústavu telesnej výchovy si pre nás pripravili bohatý športový program, ktorý vyvrcholil športovým turnajom. Aj naši starší spolužiaci sa postarali o to, že o zábavu nebola núdza. Ako správnych medikov nás naučili podať prvú pomoc. Celé to bolo zakončené bojovkou, kedy sme si mohli na vlastnej koži okúsiť, aké to je zachrániť niekomu život, aj keď sme v skutočnosti zachraňovali len našich organizátorov, ktorí sa na chvíľu premenili na ľudí v bezvedomí,  s infarktom,  krvácajúcich či inak ťažko zranených. Ich herecké výkony prispeli k tomu, že sme sa naozaj vcítili do role záchranárov a zistili, že táto práca ozaj nie je taká jednoduchá, ako sa na prvý pohľad zdá. Pri zmienke o našom programe sa nedá nespomenúť aj slávny Extreme rush. Vidieť tú kopu prvákov plávať v studenej vode, liezť po štyroch či obiehať po celom areáli musel byť rozhodne skvelý pohľad, ktorý sa tak často nevidí...

            Myslím, že môžem povedať za všetkých prvákov, že Dobronice boli krásnym zážitkom pred naším spoločným štúdiom. Išlo síce o dobronický zoznamovák, no boli to 4 dni, kedy som nielen spoznala mojich spolužiakov, ale zároveň nadobudla pocit hraničiaci s istotou, že my všetci sme súčasťou tej najlepšej lekárskej fakulty! Veľké poďakovanie patrí aj našim organizátorom, ktorí sa o to postarali, pripravili nám skvelý program a zároveň ma doteraz držia na pochybách, či sa vôbec počas tých štyroch dní zastavili a spali...

 

text: Alžbeta Šantová

foto: Alžběta Klížová