„Dobronice nejsou výlet na zotavenou, ale na zohavenou.“

Môže to byť tým, že sme za tie štyri dni spali dokopy priemerne 10 hodín? Žeby?

Z Dobroníc som si odniesla okrem deficitu spánku aj veľa nových informácií a znalostí, silných kamarátstiev, dva memorixy, jeden rozbitý displej a poznatok, že v spoločenskej hierarchii sú Slováci stále nad Brňákmi. A samozrejme motiváciu! Ale poďme pekne od začiatku.

Po príchode do Dobroníc sme sa vystriedali s 3. lekárskou fakultou, ktorá mala seznamovák pred nami. „Ješte stále není pozdě. Když jsi to klidně i v pruběhu semestru rozmyslíte, čekáme vás na našem studijním oddělení,“ kričali na nás starší študenti z 3.lf popritom, ako sme s kuframi mierili ku chatkám. Vďaka, ale toto sa asi nestane.

Pred večerou sme mali prvú prednášku a tá sa týkala prvej pomoci. Po večeri sme v kurze pokračovali, ale to už v jednotlivých kruhoch, a všetko to vyústilo o dva dni v bojovku, kde sme si v simulovaných nehodách so zranenými mohli preveriť naše schopnosti vyhodnotenia situácie a rýchleho konania priamo v praxi. Po našom "výkone" sme sa niektorí ešte ostali prizerať na to, ako si počínajú naši kolegovia.  „To takhle nemůže dělat, vždyť mu právě zlomil vaz.“ No jo, z diaľky a bez nesenia zodpovednosti sa nám ľahko komentuje.

Prvý večer - Welcome party. Bola skvelá, dlhá a živelná. (Napísala by som k tomu aj niečo viac, ak by sa mi tie tri noci nezlievali do jednej.) O to horšie boli však raňajky, kde sme už tak živelne nepôsobili. Jedna káva u milej pani pri okienku a ide sa na ďalšiu prednášku. A potom na ďalšiu. Koncentrace, paměť, a jak s tím vším pracovat. Pevne som dúfala, že mi starší medici prezradia tajomstvo, ako zabiť prokrastináciu. Ani tu však žiadne skratky nevedú.

Prednášky trocha iného typu boli klinické, podané profesormi a doktormi, s ktorými (snáď) budeme mať tú česť stretnúť sa v starších ročníkoch. Boli veľmi zaujímavé a rada by som sa ku koncu spýtala nejakú dodatočnú otázku, keby som sa nebála, že odpoveď bola povedaná niekedy počas toho, ako som mala mikrospánok. (Ale veď “ja nebudem jedna z tých, čo spia na prednáške.“)

Aká bola druhá najväčšia hrozba po plaveckých testoch? Extreme rush. Neviem, pri ktorom absolvovaní mi viac zvieralo pľúca, každopádne ma pritom celý čas hrial pri srdci pocit, že keby to tam so mnou sekne, tak som obklopená zo všetkých strán šikovnými medikmi, ktorí sa o mňa postarajú.

Ďalšia súťaž - Prechádzka ružovou záhradou. Sled rôznych kreatívnych "úkolů", ktorými musíme ale prejsť trochu rýchlejším tempom ako pri zvyčajnej prechádzke.

 „A je to vôbec fyzicky možné?“ pýtam sa po odznení zadania úlohy. „Ano je, a za to můžeš  vděčit peristaltice ve svalovině svého jícnu“ Nice.

Posledný večer nám starší študenti rozprávali o študentských spolkoch a všemožných akciách a aktivitách, ktoré počas roka organizujú. Moje myšlienkové pochody boli asi nasledovné: Ono to je všetko pekné, ale... Ako to môžu popri medicíne stíhať??  Nemôžeme sa len učiť, musíme robiť aj niečo, aby sme sa z toho nezbláznili. Rule No.2 hneď po: „Nemusí tě to bavit, ale nesmí tě to srát.“

Bolo úžasné spoznať toľko ľudí, čo zdieľajú rovnakú vášeň pre medicínu. A jedna z najkrajších vecí pri odchode z Dobroníc bolo práve to (spravidla smutné) lúčenie, pretože sme vedeli, že sa o dva týždne vidíme znovu.

Na záver by som ešte rada vyjadrila svoj hlboký obdiv k starším študentom, ktorí nám pripravovali program, zabávali nás a bola na nich vidieť obrovská ochota pomôcť nám a zodpovedať všetky naše (ne)medicínske dotazy.

Toť vše a vidíme se na Welcome Day! :)

Text: Simona Michalicová
Foto: Alžběta Klížová